Od začiatku horolezectva, lyžovania a iných aktivít v horách sa ľudia stretávali s objektívnym nebezpečenstvom tohto prostredia.
Od začiatku horolezectva, lyžovania a iných aktivít v horách sa ľudia stretávali s objektívnym nebezpečenstvom tohto prostredia, pričom lavíny patrili k najčastejším a najtragickejším udalostiam. Lavíny prichádzajú ako obrovská sila, ktorá ničí všetko na svojej ceste, niekedy sa však dajú predvídať a dokonca sa dá z nich uniknúť.
Horolezci a lyžiari hneď začali vymýšľať vybavenie, ktoré minimalizuje lavínové nebezpečenstvo - pomáha predvídať lavínu, zostať dlhšie nažive, keď sa človek ocitne zasypaný pod snehom, byť nájdený a vyhrabaný rýchlejšie.
História lavínovej bezpečnosti
Lopata sa používala po stáročia v bežnom živote, len horolezci, potrebovali jej ľahšiu a kompaktnejšiu verziu a tak si ju vyrobili menšiu, kratšiu a ľahšiu. Nasledovala lavínová sonda, primitívna skladacia tyč, ktorá sa používa dodnes. Potom bolo vynájdené nové horolezecké bezpečnostné vybavenie, systém RECCO®, prvý vyhľadávač (1968), prvý airbag (1985), prvé viazanie DIN Tech (1994) a Avalung (dýchacia hadica) (1998).
Jedným z najzákladnejších lavínových bezpečnostných zariadení, ktoré bolo vynájdené hneď po snehovej lopatke, bola lavínová šnúra (nem. Lawinenschnur), akési lokalizačné zariadenie, ktoré pomáhalo rýchlo lokalizovať a zachrániť toho, koho zasypala lavína. Aj keď pomenovať ho ako "zariadenie" by bolo pre takéto vybavenie príliš prehnané.
Lavínová šnúra bola 20-25 metrov dlhá tenká šnúra alebo lanko (3-4 mm hrubé). Zvyčajne je vyrobená z bavlneného alebo nylonového materiálu jasnej farby (červenej, oranžovej alebo podobnej), so smerovými šípkami umiestnenými v metrových intervaloch a dlhými slučkami na koncoch. Šnúra bola stočená do klbka alebo rolky.
Ako to fungovalo? Skialpinista alebo horolezec si slučku so značkou 1 meter (šípka proti sebe) priviaže okolo pása alebo k postroju. Ak hrozí nebezpečenstvo lavíny, vyhodí guľu a ťahá lavínovú šnúru po snehu za sebou. Ak ho zasype lavína, je pomerne veľká šanca, že časť lavínovej šnúry bude vďaka jej dĺžke a svetlej farbe vidieť na vrchole lavínového zosuvu. Záchranári môžu podľa smerových šípok určiť, ktorým smerom a koľko metrov musia kopať, a potom sú schopní sledovať šnúru až k obeti.
Lavínová šnúra bola súčasťou osobného horolezeckého vybavenia rakúsko-uhorských alpských rôt v prvej svetovej vojne. Boli predpísané okolo roku 1915 pre rakúske horské jednotky vo vojne v horách.
Lavínové šnúry komerčne vyrábala spoločnosť Edelrid v rokoch 1970' a 1980' z červenej bavlnenej šnúry s kovovými zástavkami, ktoré ukazovali smer a vzdialenosť od tela. Vo východnej Európe sa lavínové šnúry zvyčajne vyrábali podomácky zo svetlej stuhy alebo sa používali jednoduché pletené vrkoče so značkami vzdialenosti a smeru.
.png)
Existujú rôzne názory na základnú avalanche šnúru a jej použitie. Colin Fraser, ktorý pracoval vo švajčiarskej organizácii horskej záchrany a vo Švajčiarskom federálnom inštitúte pre výskum snehu a lavín v Davose a autor prelomovej knihy "Lavínová záhada", to povedal už pred 40 rokmi: "Ak ste vyzbrojení vedomím, že sa nevyhnutne dostávate do lavínového nebezpečenstva, vaše šance zostať nažive sa výrazne zvyšujú a môžu sa ešte zvýšiť prijatím niekoľkých jednoduchých opatrení. Najdôležitejším z nich je nosenie lavínovej šnúry. Je to lacné, jednoduché a zachránilo to už stovky životov."
Naopak, Snow and Avalanche Glossary uvádza: "Hoci teoreticky to znie dobre a dalo by sa tvrdiť že stále je to lepšie ako nič, má lavínová šnúra slabé výsledky a používa sa už len zriedkavo." V ABC lavínovej bezpečnosti sa píše, že "lavínové šnúry síce fungujú, ale nie sú neomylné, ako dokázali niektoré testy s použitím figurín v skutočnej lavíne. Šnúry majú výhodu v jednoduchosti, nízkej cene a v spoľahlivosti. Ich nevýhodou je nepohodlnosť pri používaní a tendencia zamotať sa do ostatných členov výpravy, iných lavínových šnúr alebo stromov a kríkov".
Okrem všetkých nevýhod a výhod je však lavínová šnúra súčasťou histórie bezpečnostného vybavenia a pravý alpinista by ju mohol mať vo svojej zbierke, aj keď ju v horách nebude nepoužívať.