Trasa: Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso (lanovkou) – Lomnické sedlo – Lomnický štít – Lomnické sedlo – Tatranská Lomnica (lanovkou)

96. ročník Tradičného horolezeckého týždňa James sa našťastie konal aj tento rok, od 10. do 16. augusta. Na Popradskom plese sa stretli horolezci z celého Slovenska, ale aj Čiech. Košickí Rozlomiťáci nesmeli chýbať.

Je streda, na rannej oblohe ani mráčik a my schádzame na zastávku Popradské pleso. Oproti nám stúpajú prví ranní turisti. Tatry sa plnia. A my sme sa vybrali na Lomnický štít. V Tatranskej Lomnici sme o 8:30 a kupujeme lístky na lanovku na Skalnaté pleso. Hoci ešte len teraz otvorili, rady už sú pomerne dlhé. Stúpame do výšky, pred nami sa otvára pohľad na Lomnické sedlo a Lomnický štít. "Tam chceme ísť?" pýtam sa Janka. Zdá sa nám neuveriteľne strmý. Pozrie sa na mňa bez odpovede, v očiach mu vidím, že myslí na to isté.

Vďaka tomu, že sme využili lanovku a ušetrili si 2,5 hodinky strmého stúpania, začíname náš výstup už o 9:28 a mierime do Lomnického sedla. Úzky chodníček nás vedie divokou kosodrevinou a veľkými skalami po bývalom zelenom turistickom chodníku pod lanovkou. Do hodinky sme na Lomnickom sedle. Otvára sa nám výhľad do Malej Studenej doliny. Vrchol je ešte ďaleko, no zároveň blízko.

Zo sedla začíname stúpať po suti kameňov, ktoré sa miestami hýbu, inokedy sú príjemnejšie. V kameňoch je viacero cestičiek a trasu nám pomáhajú držať aj skalní mužíci. Terén sa asi po pol hodine stáva viac lezeckým ako turistickým. "Ty si ako kamzík," vraví mi Janko. Nemôžem si pomôcť, je v tom adrenalín a tento terén sa mi skutočne páči. Užívam si to. Držíme sa na hrebeni čo najdlhšie. Naľavo od nás vidíme čoraz viac z Doliny Studeného potoka, Téryho chatu a Priečne sedlo. Nádherné výhľady. Obliekame si sedáky, na hlavy nasadzujeme prilby.

Po ďalšej pol hodine nasleduje posledná časť nášho výstupu. Nakoľko ide o naše "tenkrát poprvé“ na Lomničáku, rozhodli sme sa vyliezť hore cestou Emeryciho nárek, známou aj ako Normálka,

Touto cestou sa väčšinou schádza, ale stretávame mnoho lezcov, ktorí ňou lezú na vrchol. Vďaka kramliam a reťazom je totiž najľahšia. Niekoľko dní vopred sme si čo najpodrobnejšie naštudovali trasu a prečítali niekoľko článkov o výstupe na Lomničák a do mobilu a hodiniek sme si stihali trasu v mape, ktorú sme sa snažili kopírovať. Lezieme, na ťažších úsekoch si pomáhame reťazami. Máme so sebou aj lano, keby sme sa chceli istiť, ale nakoľko reťaze vedú až na vrchol, rozhodli sme sa využiť dve odsedky, ktorými imitujeme feratové sety, a istíme sa týmto spôsobom. Lezečky nepotrebujeme, stačia nám nízke turistické topánky. Ľutujem jedine, že nemám kožené rukavice na feraty, tie by sa pri reťaziach zišli.

Nechce sa mi veriť. Sme na vrchole. Smejem sa. Je to šťastie. "Mám pre teba v batohu prekvapenie," vraví mi Janko počas toho, ako si užívame výhľad na každú svetovú stranu. Smejem sa či je to lano, nech ho znesiem smerom dole. Balili sme sa spolu, preto si myslím, že viem o všetkom, čo má so sebou. A on vytiahne dve mini fľaštičky TatraTea. Smejem sa ešte viac. Pripíjame si na náš prvý spoločný výstup na Lomnický štít. Prvý, no zaručenie nie posledný. Fotíme si výhľady a po chvíľke si sadneme na terasu, kde si objednávame pivko. Za odmenu. Debatujeme s lezcami a nasávame úžasnú atmosféru zo zdolaného vrcholu po vlastných.  

Sumár cesty zaznamenávaný mojimi hodinkami Garmin Vivoactive3:

Vzdialenosť: 5,58 km

Čas: 3:53 h

Priemerné tempo: 41:53 min/km

Celkové prevýšenie: 828 m

Hore nám to trvalo približne len 2:40 hodiny a bolo to menej náročné, než sme očakávali. Zostup je však často náročnejší, človek sa menej koncentruje a je vysilený. Preto sme do sedla zostupovali približne hodinu. Odtiaľ sme sa odviezli lanovkou až do Tatranskej Lomnice. Chceli sme totiž stihnúť kávu v obľúbenej cukrárničke v Starom Smokovci.

Katarína Kucková